Futbal bol dlho významnou súčasťou vášho života. Ako sa začal váš futbalový príbeh a čo vám toto obdobie dalo do ďalšieho života?
Futbal som začal hrávať na základnej škole, najskôr na futbalovom krúžku a potom v prípravke ŠKP Dúbravka. Odtiaľ som sa v žiackych kategóriách dostal do Slovana Bratislava, neskôr som pôsobil v Senci a Dunajskej Lužnej, kde som si zahral aj druhú mužskú ligu. Napriek tomu, že som sa ešte počas dorasteneckého veku vrátil späť do Dúbravky a hral najnižšiu súťaž, podarilo sa mi dostať do mládežníckej reprezentácie Slovenska a obliecť si reprezentačný dres. Bol to pre mňa veľký zážitok a zároveň obdobie, ktoré ma naučilo disciplíne, vytrvalosti a tímovej práci.
Ako mladý futbalista ste prirodzene snívali o profesionálnej kariére. Kedy ste si začali uvedomovať, že vaša cesta možno povedie iným smerom?
Dlho som sníval o tom, že budem hrať futbal na najvyššej úrovni. Keď som však začal hrávať druhú mužskú ligu, uvedomil som si, že mám ešte veľa nedostatkov a cesta k profesionálnemu futbalu by bola dlhá. Zároveň to bola aj ekonomická otázka, pretože druhá liga z veľkej časti nie je profesionálna a finančne to nebola istota do budúcnosti. Začal som preto viac premýšľať nad vzdelaním a nad tým, čo chcem v živote dosiahnuť. Štúdium mi postupne pomohlo objaviť moje silné stránky – najmä líderstvo, schopnosť viesť ľudí a podnikateľské myslenie. Vtedy som si povedal, že práve týmto smerom by som sa mal uberať.
Pre športovca môže byť náročné uzavrieť jednu životnú kapitolu a nájsť si nové miesto mimo ihriska. Ako ste toto obdobie prežívali vy?
Je to veľmi náročné obdobie, pretože športovec je roky zvyknutý mať jasný cieľ, režim a identitu spojenú so športom. Zrazu sa táto kapitola skončí a človek si musí nájsť novú misiu a nový dôvod, prečo ráno vstávať. Pre mnohých športovcov je veľmi ťažké predstaviť si, že po rokoch profesionálneho športu nastúpia do bežnej práce a začnú úplne odznova. Aj ja som si týmto obdobím prešiel a uvedomil som si, že je dôležité pozerať sa naň nie ako na koniec, ale ako na nový začiatok.
Prečo môže byť práve práca s deťmi prirodzeným pokračovaním kariéry bývalého profesionálneho športovca?
Myslím si, že bývalí športovci sú prirodzeným spojítkom medzi deťmi a profesionálnym športom. Mnohí z nich zostávajú pri športe práve prostredníctvom práce s mládežou a dokážu deťom odovzdať skúsenosti, ktoré získavali počas celej svojej kariéry – či už po technickej a taktickej, alebo mentálnej stránke. Zároveň deťom ukazujú, že profesionálny šport nie je len o tom, čo vidíme na ihrisku. Je za tým obrovské množstvo tréningov, disciplíny, driny a schopnosti pracovať pod tlakom. Keď to deťom rozpráva človek, ktorý si tým reálne prešiel, má to podľa mňa úplne inú váhu.
AVE Coach vznikol práve v Dúbravke. Ako sa zrodila jeho myšlienka?
Projekt vznikol v Dúbravke, konkrétne na MŠ Fedákova, kde sme ho spolu s kolegom Erikom Čikošom spustili. Hneď od začiatku bol medzi deťmi o futbal veľký záujem, a tak sme postupne začali oslovovať ďalšie školy. Začiatky boli pomerne náročné, pretože sme si prakticky všetko robili sami – od vedenia tréningov cez nábory a administratívu až po samotnú organizáciu projektu. Postupne sme začali zapájať ďalších trénerov a z pôvodnej myšlienky na jednej dúbravskej materskej škole sa nám podarilo vybudovať projekt, ktorý dnes funguje vo výrazne väčšom meradle.
Kam sa projekt od svojich dúbravských začiatkov posunul?
Dnes sme sa z jednej dúbravskej školy dostali približne na 170 materských a základných škôl po celom Slovensku. Máme tím viac ako 50 trénerov a štyroch ľudí v operatíve a manažmente, ktorí sa projektu venujú na dennej báze. Začínali sme futbalom, postupne sme pridali ďalšie pohybové krúžky a aktuálne pripravujeme aj nové projekty, ktoré už nebudú zamerané iba na šport. Našou ambíciou je rozvíjať deti komplexne – po športovej, ale aj mentálnej a vzdelávacej stránke.
Zameriavate sa najmä na deti vo veku od štyroch do desiatich rokov. Prečo je práve toto obdobie také dôležité?
Práve vo veku od štyroch do desiatich rokov je podľa nás veľmi dôležité vytvoriť u detí dobrý základ pohybového rozvoja a hrubej motoriky. Deti sa zároveň učia fungovať v kolektíve, rešpektovať pravidlá a autority a vytvárajú si pozitívny vzťah k pohybu. Vidíme to aj na spätnej väzbe od rodičov – deti, ktoré neskôr prejdú do športových klubov, majú často vďaka tejto základnej pohybovej príprave jednoduchší štart. Zároveň však nie každé dieťa chce byť profesionálnym športovcom, a to je úplne v poriadku. Dôležité je, aby sa hýbalo, bolo zdravšie a čas po škole alebo škôlke trávilo zmysluplne. Veľkou výhodou je aj to, že rodičom a školám celý servis zabezpečíme priamo u nich – prídeme do školy, prinesieme pomôcky a tréning zorganizujeme tak, aby to bolo pre deti aj rodičov čo najjednoduchšie.
Do projektu sa zapájajú aj známe športové osobnosti. Čo môže kontakt s človekom, ktorý profesionálny šport sám zažil, deťom priniesť?
Do projektu sa okrem mňa a Erika Čikoša, bývalého futbalového reprezentanta Slovenska a hráča Slovana Bratislava, zapájajú aj ďalšie športové osobnosti, napríklad Karol Mészároš či Ľuboš Kamenár. Je pre nás dôležité, aby deti prichádzali do kontaktu nielen s kvalitnými a vzdelanými trénermi, ale aj s ľuďmi, ktorí si profesionálnym športom sami prešli. Myslím si, že deti aj rodičia túto pridanú hodnotu vnímajú. Keď pred nimi stojí človek, ktorý profesionálny šport reálne zažil, môže im odovzdať skúsenosti trochu iným spôsobom a zároveň byť pre nich prirodzeným športovým vzorom. Práve toto prepojenie bývalých športovcov s deťmi považujem za jednu z veľmi pekných súčastí celého projektu.
AVE Coach môže byť aj miestom, kde sa ukáže, že dieťa má pre futbal predpoklady a chce sa mu venovať vážnejšie. Kde sa končí vaša úloha a začína úloha futbalového klubu?
V takom skorom veku je veľmi náročné povedať, či má dieťa talent na to, aby sa športom raz živilo. Dôležité je sledovať jeho prirodzené schopnosti, ale aj to, či má chuť na sebe pracovať a športu sa venovať. Ak vidíme, že dieťa má potenciál, vieme to rodičom povedať a odporučiť im, aby skúsili futbalový klub, kde sa môže ďalej rozvíjať.
V Dúbravke spolupracujete s FK Dúbravka, ktorý vnímate ako prirodzeného partnera, nie konkurenciu. Ako toto prepojenie funguje?
S FK Dúbravka máme veľmi dobré vzťahy aj preto, že Erik tam stále hráva futbal a zároveň tam futbalovo vyrastal. Prostredie aj podmienky, ktoré klub ponúka, sú podľa nás veľmi dobrým základom na spoluprácu. Deti tak majú možnosť prirodzene prejsť z nášho projektu do klubového futbalu a pokračovať vo svojom rozvoji.
Keď sa dnes pozriete na AVE Coach od jeho začiatkov v Dúbravke až po súčasnosť, pri čom si poviete, že celý projekt má skutočne zmysel?
Najviac ma teší, že projekt má po relatívne krátkom čase taký veľký dosah. Dostávame množstvo pozitívnej spätnej väzby od rodičov, deti to baví a zároveň za nami prichádzajú ľudia s rôznymi ponukami na spoluprácu. Najväčší zmysel však vidím v samotných deťoch. Tisíce z nich sme priviedli k pohybu a športu a niektoré následne pokračovali vo futbalových kluboch, dokonca aj na reprezentačnej úrovni. Keď vidíme, že dieťa sa vďaka nám rozvíja, je zdravšie a hlavne ho šport baví, vtedy si hovorím, že to celé má zmysel.
Kam by ste chceli AVE Coach posunúť v najbližších rokoch?
Aktuálne rozbiehame AVE Coach aj v Českej republike a verím, že sa nám tam podarí vybudovať minimálne takú silnú pozíciu ako na Slovensku. Mojím veľkým snom do budúcna je vytvoriť sieť škôl, kde by sme deťom okrem klasického vzdelávania ponúkali aj rôzne športové, rozvojové a voľnočasové aktivity. Zároveň by som chcel, aby projekt ďalej vytváral pracovné príležitosti pre trénerov a bývalých športovcov a aby sme sa postupne dostali aj k vlastnému futbalovému klubu, ktorý by sme dokázali dostať až na najvyššiu úroveň. Som rád, že sme vytvorili niečo, čo má nielen komerčný potenciál, ale hlavne hlbší spoločenský zmysel.
