Zaspomínajte na výpravu do Himalájí, ktorej ste boli v roku 1984 súčasťou.
Nebol to priamo len ten rok, ten bol len takým vyvrcholením, pretože túžba vystúpiť na Everest bola silná a dávna. Začala v podstate Edmundom Hillarym, ktorý vystúpil v roku 1953 na vrchol spolu s domácim šerpom Tenzingom. Výpravu do Himalájí začali organizovať Ivan Fiala, František Kele a Michal Orolin, no v osemdesiatych rokoch minulého storočia bolo ťažké už len získať povolenie na výstup na najvyššiu horu sveta. Od Československého zväzu telesnej výchovy výprava súhlas nezískala, vyslala ju teda Slovenská akadémia vied. Sekcia pre výskum vysokých pohorí a expedičnú činnosť Slovenskej geografickej spoločnosti pri SAV sa dlhé roky snažila podniknúť horolezecko-vedeckú výpravu na najvyšší vrchol Zeme. Podarilo sa nám to, lebo sme nemali zámer len vystúpiť na Everest, ale zároveň sme chceli zrekognoskovať terén a prostredie v záujme prírody. Okrem toho som prišiel s ideou, ktorá si našla podporu, a niesli sme na vrchol plaketu s Picassovou holubicou mieru. Odsúhlasilo to aj nepálske ministerstvo turistiky. Dokopy tam vtedy bolo šesť horolezeckých expedícií a všetky sa k tomu pridali a plaketu si vzali.
Čítala som, že ste sa prihlásili ku Káthmanduskej deklarácii, ktorá bola výzvou na ochranu himalájskej prírody a krajiny.
Áno, pripojili sme sa k ochrane prírody v národnom parku Sagarmatha, čo je nepálsky názov Everestu. Členmi prvej expedície organizovanej na území bývalého Československa boli preto aj štyria vedci. Výprava Himaláje 1984 Sagarmatha sa oficiálne nazývala vedecko-horolezecká, jej vedúcim sa stal geograf a zároveň horolezec František Kele. Bol to môj sused, s ktorým sme i športovali, behali, trénovali a aj absolvovali túto expedíciu. Súčasťou horolezeckej časti boli okrem mňa aj Zoltán Demján, Ivan Fiala, Jozef Just, Vladimír Launer, Rudolf Mock, Michal Orolin, Jaroslav Oršula, Vladimír Petrík, Pavel Pochylý, Ján Porvazník, Jozef Psotka, Marián Šajnoha, Ľudovít Záhoranský, Česi Zdeněk Brabec a Miloslav Neumann, členmi boli zo Slovenska aj lekári Milan Skladaný a Milan Šimunič, filmári Miloslav Končok a Milan Matis. Skupinu čisto vedcov tvorili Slováci Ján Drdoš, Peter Mariot, Rudolf Midriak a František Zatkalík. A naša expedícia využívala pomoc deviatich šerpov.
Spomínali ste tréning s Františkom Kellem. Ako prebiehal?
Napríklad som behal denne 10 kilometrov s Ferkom Kellem okolo Devínskej Kobyly. Využili sme prírodu, ktorú tu máme.
Aká bola príprava na takúto expedíciu?
Príprava prebiehala v etapách. Ako prvé opustilo Bratislavu auto s materiálom, potom leteli do Nepálu František Kelle a Ivan Fiala, aby dovybavovali posledné formality. Niekoľkí chlapci, špičkoví horolezci, išli do Ruska na Pamír a tam sa v podstate aklimatizovali. Ja som viedol hlavnú skupinu, do ktorej bol na záver nominovaný aj Zolo Demján, a šli sme lietadlom do Káthmandua. Tam sme čakali na auto, ktoré meškalo asi dva týždne a do základného tábora sme potom išli 14 dní pešo so svojimi vecami. Denne sme prešli v členitom teréne asi 25 kilometrov.
Koľkým sa podarilo dostať na vrchol?
Výstup nazývanou Poľskou cestou bez kyslíka zvládli Zoltán Demján, Jozef Psotka a šerpa Ang Rita. Záverečný výstup im trval osem hodín. Radosť z dosiahnutia vrcholu však skalila smrť Jozefa Psotku na zostupe.
Čo sa stalo?
Začalo sa stmievať a Psotka poslal Demjána nadol, aby urobil stopy do Južného sedla, kde mal byť stan vhodný na prenocovanie. No rýchlo sa zotmelo, prišla víchrica, ktorá stan zničila. Demján liezol dopredu štvornožky a podarilo sa mu zliezť nižšie do steny Lhotse, ktorá tlmila vietor. Tam čakal na Psotku a Ang Rita. Tí neprichádzali, a tak Demján z posledných síl zišiel do západného kotla vo výške 6400 metrov. Šerpa prišiel vysilený až ráno. Po zostupe do základne povedal, že Psotka chcel prenocovať hore, preto mu pripravil bivak.
Našli ste ho potom?
Áno, začalo sa pátranie. Jozef Psotka sa pri zostupe zrútil do Západného kotla, pravdepodobne spadol z miest pri Ženevskej ostrohe. Jozef Just prešiel z výstupovej cesty na zostupovú, hľadal ho a našiel ho asi vo výške 7000 metrov. Z vrchu videl červenú vetrovku. A tam sme Jozefa Psotku aj pochovali. Bola to obrovská tragédia. Ja som bol šéfom základného tábora a organizoval som vynášky, celú prípravu a ekonomiku. Mal som urobený plán, ktoré a koľko potravín treba do ktorého tábora.
Koľko táborov mala výprava na vrchol?
Celý výstup a výprava trvala asi šesť týždňov, táborov bolo sedem, ale päťka bola taká najdôležitejšia.
Okrem toho výstupu a výprav do Himalájí, kam smerovali vaše ďalšie výpravy?
Robil som na Slovenskom ústrednom výbore ČSM vedúceho oddelenia telesnej a brannej výchovy. Pôsobil som tam 11 rokov a organizoval mládežnícke športové akcie na Slovensku a kamaráti horolezci sme si zorganizovali v roku 1975 výpravu do Južnej Ameriky. Bol s nami horolezec Ivan Gálfi, dlhoročný náčelník horskej služby v Tatrách a organizoval všetky veľké československé expedície v minulosti, Juraj Weincziller, horolezec, kameraman a filmár, Ivan Fiala a tlmočník Taras Pacák. Prešli sme Brazíliu, Bolíviu, Peru, Ekvádor, Kolumbiu a Venezuelu. Naším cieľom bolo cestovanie, mala to byť najvyššia hora Ameriky Aconcagua v Argentíne, len sme sa tam pre vojnu nedostali. Mali sme tiež problém dostať sa do Brazílie, colníci nám nechceli vydať auto, trvalo to tri týždne. Vystúpili sme na Huascarán - najvyšší vrch v Peru, boli sme v tom čase jediná expedícia, ktorá sa vtedy odvážila ísť na Huascarán, pretože tam v roku 1970 zahynulo štrnásť československých horolezcov. Boli sme prvou expedíciou v roku 1975, počasie nebolo vôbec priaznivé. Museli sme prekonávať trhliny, snehové záveje takmer až po krk, lavíny a mrazy. Naša výprava však chcela pokoriť najvyšší vrch Peru na počesť našich kamarátov, ktorí tu zahynuli. Po zdolaní vrcholu nás v Lime prijal aj československý veľvyslanec Václav Malošík.
Čo sa tam stalo?
Bolo tam ničivé zemetrasenie, pri ktorom zahynulo v Peru asi 80-tisíc ľudí. My - Ivan Gálfi, Ivan Fiala a náš sprievodca sme potom v roku 1975 ako spomienku vystúpili na Huascarán. V roku 1979 som bol súčasťou výpravy na Jannu, čo je vrch v Himalájach na hraniciach s Čínou, pri príležitosti 25. výročia horskej záchrannej služby. V roku 1982 som išiel opäť do Južnej Ameriky, bola to expedícia do Patagónie na Fitz Roy, šiel s nami aj Ivan Fiala a Juraj Weincziller. V Buenos Aires sme sa my traja odpojili od expedície a šli sme dokončiť výstup na Aconcaguu. Ako som šiel dolu, pri zostupe zhruba 5600 metrov som v takej trhline našiel ležať dvoch Mexičanov. Jedného som niesol potom asi štyri hodiny do základného tábora a Juraj Weincziller vzal toho druhého, no v noci jednému prišlo zle, tak sme bežali po pomoc, z vrchu do civilizácie je to približne 40 kilometrov. Našťastie sme po ceste asi po 20 kilometroch stretli jedného Nemca, ktorý mal nosiča a mulicu, tak ho zviezli dolu a potom helikoptérou do nemocnice. Za ich záchranu sme dostali v roku 1982 ocenenie za príkladný čin v oblasti fair play.
Vincent Dubeň
- Slovenský horolezec.
- Držiteľ ocenenia fair play za záchranu života od Medzinárodného výboru pre fair play (CIFP).
- Člen expedície Mount Everest 1984 pod vedením Františka Keleho, po ktorej sa čs. výškový rekord zásluhou Zoltána Demjána a Jozefa Psotku vyšplhal na maximálnu hranicu (8 848 m).
- Má 85 rokov a je obyvateľom Dúbravky od roku 1971.
Pamätná tabuľa horolezca Jozefa Psotku na Mount Evereste.
Foto: archív SOŠV
Plaketa s Picassovou holubicou mieru.
Foto: autorka
Vincent Dubeň si na horolezcké výpravy zarábal výškovými prácami
Foto: archív Vincent Dubeň