Hľadáme cesty ako byť offline s deťmi

Ako a kedy začalo združenie ICHTYS pôsobiť v Dúbravke?

Občianske združenie ICHTYS vzniklo v Devínskej Novej Vsi, pretože tam bola potreba pracovať s mládežou. Situácia pred 18-timi rokmi bola iná, ako je teraz. V tom čase bola mládež  vonku, a to takmer denne. Rozhodne si deti a mládež pozornosť zaslúžia, patria totiž medzi potenciálne zraniteľné skupiny. 

Aké skryté sociálne problémy pretrvávajú a akým spôsobom ukazujú, že je zóna istoty potrebná aj v Dúbravke?

Ako som spomínal, situácia dnes je iná, ako bola pred 18-timi rokmi. Iná však je navonok, vnútorné ťažkosti detí a mladých sa viac-menej nemenia. Vieme, že základnou potrebou detí a mladých je prijatie. Deti sú ako špongia, ktorá nasáva. V tomto prípade by to mala byť láska a prijatie, aby v neskoršom veku odovzdávali toto aj ďalšej generácii. Keď táto potreba nie je saturovaná, nastáva problém. Toto sa deje v každej generácii. Aj dnes vyrastajú deti bez prijatia a lásky. Môžu vyzerať dobre odeté, majú drahý mobil, no vo vnútri sú prázdne a toto prázdno si chcú naplniť. Keď sa im to nedarí, volajú o pomoc. Čo vidíme navonok, nie je v skutočnosti problém, ale symptóm hlbšieho problému. Vidíme, že mládež pije, skoro začína sexuálne žiť, je závislá od sociálnych sietí, berie drogy. Všetky tieto sociálne patológie sú len prejavom choroby nazvanej nedostatok lásky a prijatia. 

Čo pre vás osobne znamená "zóna istoty" a ako sa tento koncept premieta do každodennej práce, kde vytvárate bezpečné prostredie pre deti a mladých?

Zóna istoty ukazuje, čo deťom a mladým ľuďom chýba. Koncept nízkoprahových programov v sebe má princíp: “nízkoprahové naladenie pracovníkov”. Inými slovami ide o snahu pracovníkov prijímať deti a mládež také, aké sú. Prejavovať im úctu a lásku. Samozrejme, ak je niekto dlhodobo podvýživený a dáme mu krajec chleba, rozhodne nebude hneď najedený, respektíve nebude hneď vyzerať zdravo. A podobne je to aj v tom psychologickom aspekte. My sme len tým pomyselným krajcom chleba a teda proces odstránenia frustrácie a deprivácie môže byť začatý. 

Ako sa vízia zakladateľov spred 18 rokov zhoduje alebo líši od toho, čo robíte dnes? Čo považujete za najväčšiu zmenu v potrebách vašich klientov za takú dlhú dobu?

Má to dve roviny. Jednou je rozvoj tímu a ukotvenie vízie organizácie a druhou sú potreby detí a mladých. Keď sme začínali, premýšľali sme, ako nastaviť našu organizáciu. V hre bola nejaká forma evanjelizácie, preto máme aj názov ICHTYS. No neskôr sme sa rozhodli pre odbornú pomoc položenú na základe vzťahu s klientom - prijatie, dôvera, úcta, rešpekt. Dnes sme teda odbornou organizáciou, ktorá poskytuje odbornú pomoc. V rovine potrieb detí sa síce veľa nezmenilo, no zmenila sa manifestácia týchto potrieb. Dnes sa žije v veľa online svete, a preto hľadáme cesty, ako byť v tomto onlinenovom čase offline s deťmi, čo vnímame ako dôležité. 

Keď sa pozriete na tých 18 rokov fungovania, aký je najväčší úspech alebo najsilnejší príbeh klienta, ktorý dokazuje nezastupiteľnú rolu vašej sociálnej podpory?

Tých príbehov je mnoho a na prvý pohľad sa mnohé nezdajú veľmi dramatické. Celkový úspech a dopad vyzerá asi ako päťtisícka puzzle. Sú to také malé čriepky. Spomínam si napríklad na chalana, ktorý sa stal mladým otcom a krátko, ako sa ním stal sa rozhádal so svojom priateľkou a chcel od nej odísť a na všetko sa vykašľať. V klube som s ním mal emotívny rozhovor na túto tému, kde sme si prešli to, ako ho vlastný otec nechal tak, a ako ho to hnevalo. V mojich spomienkach je aj to, že sa mu veľmi tento rozhovor nepáčil, no po rokoch sme sa opäť stretli a on sa snaží byť s dcérou často, hoci s partnerkou nevychádza.  Alebo dnes mamička troch detí, ktorá začala v štrnástich sexuálne žiť s chalanom a krátko na rozhraní 15-tich rokov aj otehotnela. A boli tam rozličné rozhovory o tom, ako to zvládnuť. Chalan ju opustil a ona začala vychovávať svojho syna sama s mamou. Ustála to, dnes má tri deti a je spokojnou maminou.  Prípadne sme cez koronu pomáhali deťom, aby sa mohli učiť a zvládli školu, i keď nemohli byť online. Stala sa z nich silná skupina, ktorej príbeh ešte pokračuje a sme zvedaví, ako bude pokračovať ďalej.

Mnohí noví obyvatelia prichádzajú do Bratislavy z iných regiónov Slovenska. Ako pomáhate mladým ľuďom a rodinám adaptovať sa na nové, často anonymné, mestské prostredie?

Asi najviac sme v kontakte s komunitou cudzincov. Je to však veľmi citlivá téma. Vidíme, že oni sa často zatvárajú do svojich komunít. Rozumiem im, veď odísť tisíce kilometrov a odtrhnúť sa od svojich rodín a priateľov je veľmi bolestné. Zároveň však vidíme, aký dopad má toto uzavretie sa. Hlavne deti majú problém s integráciou. V školskom prostredí ťažko nadväzujú kontakty, sú uzavretejší. Toto je pre nás veľkou výzvou, ktorej sa úplne nevenujeme, no vnímame, že je potrebné nájsť si k nej cestu. 

S akými akútnymi výzvami, napríklad problémy so spánkom, duševné zdravie, izolácia a iné sa mladí ľudia u vás stretávajú dnes najčastejšie a ako im pri ich riešení konkrétne pomáhate?

Dnes deti a mládež žijú v online priestore viac ako v offline priestore. Myslím, že toto je najväčšia výzva, s ktorou sa pasuje celá spoločnosť. S tým súvisí mnoho problémov, ktoré boli naznačené aj v otázke. Online priestor je v istom zmysle bezpečným, no je to paradox, pretože tam číha nepreberné množstvo nebezpečenstiev. Deti majú falošný pocit, že sú anonymné, neosobné a môžu sa odpojiť, kedy chcú. Ľahko si pridajú priateľa a potom ho ľahko zrušia. Môžu niečo napísať a môžu to aj vymazať. Za textom nevidia emócie a emotikony sa dajú vykladať rôzne. Offline priestor vzťahov je náročný, vyžaduje viac času, treba sa vedieť dobre vyjadriť a čo už bolo povedané, sa nedá zobrať späť. Na tvári vidieť emócie, ale ak ich nevieš čítať, si dezorientovaný. A opačne, ak ich nevieš rozpoznávať v sebe, potom ich nevieš patrične vyjadriť. Práve téme emócií a budovaniu vzťahov sa venujeme cez školský program  - Emociálna inteligencia, ktorý robíme na dvoch školách v Devínskej Novej Vsi.  

Aké sú vaše dlhodobé ciele v práci s mládežou – aký je váš ideálny pohľad na budúcnosť mladého človeka, ktorý prešiel vaším programom?

Nevieme, ako bude kráčať mladý človek ďalej po tom, ako s nami stratí kontakt. Nemáme vplyv na jeho rozhodnutia. Snažíme sa pri našej práci rozprávať sa o rozhodnutiach, ktoré robí. Myslím si, že aspoň to dobré, čo im môžeme dať, je, že si títo mladí ľudia so sebou zoberú premýšľanie nad svojimi rozhodnutiami.

Hoci poskytujete kľúčovú sociálnu podporu, aké sú najväčšie výzvy pri financovaní a udržaní týchto služieb?

Stále žijeme v neistote, či budeme môcť pokračovať v ďalšom roku. V tomto období konsolidácií nevieme, či verejné zdroje budú pridelené aj nám, nevieme, či darcovia budú ochotní venovať nám svoje prostriedky a v neposlednom rade nám štát kladie rozličné byrokratické nástrahy, napríklad zverejňovanie zmlúv, objednávok, faktúr, zákon o slobodnom prístupe k informáciám, ktoré nám komplikujú život. 

Aké konkrétne formy pomoci od obyvateľov mestskej časti alebo lokálnych firiem, či úradov potrebujete, aby ste mohli "Zónu istoty" udržať a rozšíriť?

Vždy som mal za to, že komunitné prostriedky by mali ostať v komunite. Ľahko sa dá skontrolovať ich využitie aj dopad. Radi by sme, aby si aktéri v komunite uvedomili, že investícia do detí a mladých je investícia do budúcnosti, je to síce klišé, ale pravdivé. Pre firmy to môžu byť potenciálne ich pracovníci, pre štát sú to budúci platcovia daní, pre mestské časti je dobre vychovaná mládež odľahčením sociálneho systému, a to aj do budúcnosti vzhľadom na starnutie obyvateľstva. 

Aký je váš hlavný odkaz pre komunitu pri príležitosti 18. výročia a čo je podľa vás najväčšou výzvou pre sociálnu oblasť na nasledujúcich 18 rokov?

Veľká vďaka patrí všetkým, ktorí stoja a stáli pri nás a ktorí nám verili a veria, ktorí nám dávali nádej! A čo nás čaká v priebehu ďalších 18-tich rokov? To netuším. Ale radi by sme sprevádzali aj tieto generácie detí a mladých na ich ceste životom. Nebojte sa investovať do mládeže!