Večer 28. januára o 19.00 sa v Dome kultúry Dúbravka odohralo už 428. uvedenie improvizačného predstavenia hereckej skupiny Tri Tvorivé Tvory. Večer, ktorý vznikal priamo pred očami divákov, opäť potvrdil, že improvizácia nepotrebuje scenár – stačí publikum, traja herci a odvaha reagovať na čokoľvek, dokonca aj na netopiera nad hlavami.
Slovenská improvizačná skupina Tri Tvorivé Tvory – 3T je trojčlenná divadelno-improvizačná formácia zo Žiliny, ktorú tvoria Juraj Šoko Tabaček, Lukáš „Pucho“ Púchovský a Stanislav „Stanley“ Staško. Oficiálne vznikli v roku 2004, keď sa k už fungujúcej dvojici pridal „Šoko“, no pravda je taká, že improvizácii prepadli už koncom deväťdesiatych rokov, teda keď študovali na vysokej škole.
Odvtedy odohrali vyše štyristo predstavení a stihli dokázať, že na javisku sa dá prežiť všetko, aj vlastný nápad. V Dúbravke predviedli určité vystúpenie skladajúce sa z troch častí už po 428. krát.
Premiéra aj derniéra súčasne
Zo Žiliny si priniesli prízvuk, humor a schopnosť presvedčivo oznámiť, že tentoraz je to naozaj naposledy. Diváci im to opäť takmer uverili. Keďže každé ich predstavenie vzniká priamo na javisku a už sa v tej istej podobe nikdy nezopakuje, je to automaticky premiéra aj derniéra v jednom. Aj preto sa v dome kultúry stretlo množstvo fanúšikov z rôznych končín Slovenska, od Oravy až po Pezinok, aby si nenechali ujsť ďalšiu „poslednú“ príležitosť byť pri tom.
Ich vystúpenia pozostávajú z krátkych scén, ktoré vznikajú priamo pred očami divákov. Témy tvorí a losuje publikum, čo je možno aj trošku odvážne gesto dôvery. Niektorí diváci totiž nechajú pri tvorbe témy svojej fantázii naozaj „uletieť“.
Medzihrávka Petra „Petiara“ Lachkého sa zmenila na nepochopené sólo, nakoľko Petiar si zo všetkých robil srandu a tvrdil, že sme vlastne na jeho veľkom koncerte. Potom sme už len pozorovali, či z obyčajnej diery v záclone vznikne detektívka, alebo z návrhu „ veľmi trápny prd“, existencionálna dráma o hodnote svojho bytia.
Číslo sa opakuje obsah nie
Konkrétne na predstavení koncom januára v dúbravskom dome kultúry boli na scénku vybrané témy - „Prečo sú jarné prázdniny v zime?“ a „Úpadok internetu“.
V ďalšej časti predstavenia si herci požičali rôzne predmety od divákov, tentoraz napríklad skateboard, zapaľovač, plyšového psa, ovládač na playstation, bonusom boli veterníky pre Pucha ako narodeninový darček. Improvizácia s rekvizitami prebiehala v imaginárnom kupé s ľudským štekotaním chorého psíka.
Medzi druhou a treťou časťou večera opäť vystúpil Petiar so svojimi pesničkami o hoteloch a so svěřáckym humorom. V skutočnosti však robil poetického predskokana trojčlennej gotickej skupine, ktorá tradične nahráva na mieste. Na vystúpení zaznel aj jeden z ich známejších hitov – pieseň Okno od speváckeho lídra Šoka.
Večer sa uzavrel bez patetických poďakovaní a bez dojímavých rečí o „poslednom stretnutí“. Formát zostal rovnaký, žiadna istota so scenárom, len traja herci a publikum, ktoré im kreatívne dodáva materiál.
428. uvedenie znovu potvrdilo, že tento nápad naozaj funguje. Číslo sa síce zopakuje, ale obsah už nie. Diváci nie sú len na pozeranie ich bláznovstiev, ale hlavne vďaka 3T ich nápady a úprimné reakcie hneď ožívajú na javisku. Stačí jedno slovo z hľadiska a o pár minút sledujú, čo z toho vznikne. Zodpovednosť za obsah je preto spoločná, ale pointu niekedy ani herci nevidia.
Do tejto tvorivej spolupráce sa navyše zapojil aj netopier, ktorý si zrejme pomýlil dom kultúry s vlastným kultúrnym stánkom. Jeho krátky prelet nad hercami potvrdil, že improvizácia je otvorená všetkým živočíšnym druhom. Taktiež bez skúšky, či prípravy s profesionálnym nasadením sa ukázať na pódiu. A možno práve v tom spočíva čaro improvizácie - nevznikajú len scénky, ale aj situácie, ktoré by klasický scenárista označil ako „príliš nepravdepodobné“.
Našťastie tu žiadny nie je, a tak mal šancu aj netopier.
