Stretli sme sa s mojím kamarátom Vincom Dubeňom z Dúbravky u nás, v Karlovej Vsi. Priatelíme sa od ranej mladosti, trvá to už vyše šesťdesiat rokov, ale keď sa stretneme, vždy si máme čo povedať, ale aj pospomíname na staré zlaté časy.
Patrím k prvým obyvateľom novej Karlovej Vsi, sťahovali sme sa sem so ženou a naším malým prvým synkom hneď, len čo bol dostavaný prvý vežiak na budúcej Púpavovej ulici. Vinco zas mal podobné šťastie s Dúbravkou. Predtým sme bývali v meste v tej istej slobodárni, tu sme sa spoznali. Vinco pracoval ako šéf na športovom oddelení vtedajšieho Zväzu mládeže, ja som bol grafický redaktor vo vydavateľstve Smena. Obe inštitúcie sídlili v tej istej budove na Pražskej ulici. Takže sme sa stretávali deň čo deň, či doma, či v robote. V ten čas som ilustroval Včielku, Zorničku, inde mi uverejňovali môj kreslený humor, neskôr som sa dostal k animovanému filmu a tvorbe televíznych večerníčkov. Však si možno pamätáte na Hlavičkove rozprávky, na vílu Slabejku a vílu Lomničku, dve pravé tatranské víly.
Cez Vinca som sa dostal k tvorbe plagátov na rôzne športové podujatia, čo mi potom otvorilo dvere aj do iných sfér. Od ochrany prírody, cez propagáciu výstav zahraničných umelcov u nás, Bratislavskú
lýru a podobne. O čosi neskoršie som dostal ponuku vytvoriť pre čakárne Detskej fakultnej nemocnice na Kramároch, ktorá sa práve stavala, keramickú výzdobu, steny s mojimi maľbami pre deti. Kto mi to ponúkol? Šéf tej výstavby Ivan Fiala, ďalší Vincov kamarát. Áno, ten istý Ivan Fiala, ktorého si ľudia ctia ako legendu slovenského horolezectva. Už sme sa cez Vinca poznali, veď pre naše horolezecké výpravy som navrhoval emblémy, vlajky, všeličo. Naša spolupráca na tomto poli pokračovala naďalej i potom, až po plaketu s Picassovou holubicou mieru, čo na Mt. Everest, strechu sveta, vyniesli horolezci Jozef Psotka a Zolo Demján. Dnes ju môžete vidieť na vlastné oči v Múzeu športu na bratislavských Pasienkoch.
Expedícia Južná Amerika
V roku 1982 smerovala naša horolezecká výprava na horu Fitz Roy do Patagónie v Argentíne. Viedol ju Mišo Orolín, jej členmi boli Ivan Fiala, Juro Weincziller a Vinco Dubeň. Tí chlapi už v Južnej Amerike boli. Expedícia "Amerika Latina 1975" mala vtedy tých horolezeckých cieľov viac! V Argentíne Aconcagua - najvyššia hora oboch Amerík, Ilumani v Bolívii, no a najmä Huascaran v Peru. Do Argentíny sa ale nedostali pre práve prebiehajúcu občiansku vojnu.
Výstupy na hory v Bolívii a v Peru uskutočnili po dohovore s Mišom Orolínom. Dohodli sa, že traja z výpravy absolvujú prípravu na Aconcague. Odcestovali vlakom z Buenos Aires do Mendozy a odtiaľ autobusom do Puenta Del Inca. Cestu pod Aconcaguu po vlastných - 43 km. Na Štedrý deň už budovali tábor vo výške cca 5200 m.
Vinco mal zdravotné problémy - schytal angínu. Tak sa pustil dole skôr, a že zároveň aspoň pripraví "štedrovečernú" večeru. Pri zostupe v silnej snehovej búrke si chcel aspoň na chvíľu niekde odpočinúť a pritom objavil malú jaskyňu a v nej našiel dvoch Mexičanov. Jeden bol chvíľami v bezvedomí, druhý so snežnou slepotou. Chcel ich oboch dostať do nášho tábora, no nedarilo sa. Toho, čo takmer nevidel, nechal v jaskyni, toho druhého takmer po štyroch hodinách stiahol do nášho základného tábora. Keď zišli dole aj Ivan s Jurom, napichali Mexičanovi penicilín a magnézium, chlapec sa prebral, uložili ho do spacáka, a on o chvíľu zaspal. V noci okolo tretej hodiny sa zobudil a bolo mu opäť zle. Zvracal a strácal vedomie. Vinco s Ivanom sa vybrali do tmy vyhľadať pomoc. Našťastie asi po dvoch hodinách stretli nemeckého rogalistu s nosičom. A títo dvaja mali so sebou koňa a mulicu. S nimi dostali Mexičanov dole a odovzdali vojenskej posádke. Ešte v ten istý deň ich helikoptérou previezli do
nemocnice v Mendoze. Chlapi sa vyliečili, dali do poriadku, a 31. januára 1983 už boli na vrchole Aconcagui. Vinco s Ivanom a Jurom zrealizovali zas svoj sen a cieľ ešte 30. decembra 1982.
Cena fair play
Mexičania informovali svoj horolezecký zväz o celej udalosti, ten o tom informoval UNESCO s návrhom, aby našim chlapom bola udelená Cena FAIR PLAY, a tú im v Paríži v roku 1983 aj odovzdali. Za svoj šľachetný čin, okrem ocenenia od UNESCA, sa im dostalo ocenenia aj od vtedajšieho Československého olympijského výboru a Československý Červený kríž všetkým trom udelil vyznamenanie Za záchranu života.
K tomu sa viaže ďalšia, možno až neuveriteľná, príhoda. Ale napísal ju sám život. Horolezec Fero Kele si takto zaspomínal: „V základnom tábore v Himalájach som sa zoznámil s mexickým horolezcom Jorgem Louisom Britom. Prekvapilo ma, že Jorge vedel pomerne veľa o slovenskom horolezectve, dokonca aj to, že akýsi Kele viedol roku 1984 expedíciu na Everest. Zrazu nechcel veriť, že som to ja... Keď mi začal rozprávať o tom, ako sa Fiala, Dubeň a Weincziller vzdali výstupu na Aconcaguu a zraneného ho zniesli do bezpečia, dojatie mi stiahlo hrdlo. Na kamarátov som bol v tej chvíli viac ako hrdý. Veď pre nich to znamenalo vzdať sa vrcholu, pričom nevedeli, či sa im to ešte niekedy podarí. Jorge mal veľkú radosť, že trom Slovákom môže ešte raz aspoň takto poďakovať za záchranu svojho života."
Aj ja som hrdý na tých chlapov a šťastný, že som ich na svojej ceste životom stretol.
Zoltán Demján a Jozef Psotka vystúpili v roku 1984 na najvyššiu horu sveta.