Musíte vedieť čítať vodu

Ako ste sa dostali k raftingu? Bol to plán, alebo skôr náhoda?

K raftingu som sa dostala úplnou náhodou. Trénovala som mladých veslárov na Karloveskej zátoke, keď ma oslovila jedna dievčina, či nechcem vyskúšať divokú vodu na rafte. Odpovedala som jej: prečo nie. A tak sa začalo naše spoločné 30-ročné dobrodružstvo.

Vaše začiatky sú spojené s veslovaním. Čo vás presvedčilo prejsť z pokojnej vody na divokú rieku?

Po ukončení úspešnej reprezentačnej kariéry vo veslovaní som prešla do pozície trénerky, aby som odovzdala aspoň časť svojich skúseností mladšej generácii. Chýbalo mi však samotné súťaženie a víťazstvá. Rafting bol v tom čase niečo nové a veľmi zaujímavé. Navyše v Čunove boli ideálne podmienky na tréning – v tom čase tam bola najťažšia voda v umelom kanáli v Európe.

Pamätáte si na svoje začiatky na divokej vode? Čo bolo pre vás vtedy najťažšie naučiť sa?

Začiatky boli naozaj náročné. Nemali sme trénera, poriadne oblečenie ani vybavenie, nevedeli sme, ako raft optimálne ovládať – na všetko sme museli prísť samy. Viac sme v divokej vode preplávali, ako najazdili na rafte. (úsmev) Na druhej strane sme sa stretli samé športové osobnosti z rôznych vodných športov – z veslovania, kajaku na divokej aj pokojnej vode. Každá priniesla niečo svoje, postupne sme sa zladili a začali jazdiť tak, ako bolo treba. Potom prišli aj prvé úspechy a víťazstvá.

Čo podľa vás robí dobrú raftérku skutočne dobrou? Je to viac o fyzickej kondícii, technike, alebo o hlave? 

Rafting je relatívne ťažký šport, skladá sa z viacerých disciplín (šprint, paralelný šprint, slalom a dlhý zjazd), t.j. musíte byť rýchly, obratný, ale treba mať aj vytrvalosť. To znamená mať naozaj dobrú fyzickú kondíciu. Potom treba mať aj vycibrenú techniku jazdy, pretože inak slalom medzi bránkami neprejdete. A v neposlednom rade je to aj o tej hlave, musíte si veriť, nebáť sa a ísť do každej disciplíny s vopred určenou taktikou. 

Rafting je tímový šport. Čo rozhoduje o tom, že posádka funguje ako jeden zohratý celok? 

Posádka sa musí dokonale poznať, musí rozmýšľať ako jeden, musí vedieť „čítať“ vodu, to znamená, že musia všetci vedieť, ako sa divoká voda správa, všetky pohyby musia byť perfektne koordinované. Niektoré tréningy sme dokonca absolvovali so zavretými očami, aby sme dokázali precítiť pohyb pádla, aby sme išli úplne naraz a raft sa pekne kĺzal po vode.

Po deviatich rokoch ste sa vrátili na majstrovstvá sveta a hneď s medailovým úspechom. Prečo prišiel návrat práve teraz a čo bolo na ňom najnáročnejšie? 

U nás pauza nastala nútene, pripravovali sme sa na Majstrovstvá sveta v Číne a prišiel koronavírus. Počas dlhej prestávky každá športovala individuálne a dlho sme sa nevracali k spoločnej záľube. Zlom nastal, keď medzinárodná federácia oznámila, že dejiskom MS bude Patagónia v Argentíne a to bol vždy náš sen. Tak sme sa rozhodli, že to skúsime a vyšlo to. Dve tretie miesta bolo nad naše očakávania. Ale tie tréningy po 9 rokoch boli veľmi ťažké. 

Súťažili ste aj proti výrazne mladším súperkám. V čom vidíte výhodu skúseností a kde naopak cítite generačný rozdiel?

Áno, našou výhodou sú práve dlhoročné skúsenosti s rôznymi typmi divokej vody. Majstrovstvá sveta sa jazdia väčšinou na neznámych riekach a máte iba niekoľko tréningov na to, aby ste si vodu „prečítali“ a vedeli zvoliť ideálnu stopu na pretek. Všetky štáty tam mali veľké podporné tímy, iba my sme išli v štvorici samy. Dokonca, keď sme išli na tréning a nechali sme si auto na štarte, z cieľa sme sa museli dostať späť stopovaním. Mladá generácia má veľkú výhodu vo výbušnosti a regeneruje oveľa rýchlejšie. My sme však mali šťastie – vyhli sa nám zdravotné problémy aj zranenia, ktoré nás inokedy vedia limitovať. K pretekom sme pristupovali pokojne a vyrovnane, čo nám podľa mňa výrazne pomohlo k úspechu. Aj vďaka tomu sme dokázali poraziť súperky o 20 rokov mladšie.

Ktorý moment z posledných majstrovstiev sveta vám najviac utkvel v pamäti?

V raftingu súťažia aj hendikepovaní športovci v samostatnej kategórii. Vidieť, s akým nasadením prekonávajú svoje telesné limity, je pre mňa nesmierne silné. A keď vám takíto športovci po vašom medailovom úspechu ešte prídu osobne zablahoželať, vháňa to človeku slzy do očí. Je to nezabudnuteľný zážitok.

Ako sa dá dostať k raftingu – napríklad ak by to chceli skúsiť mladí ľudia z Bratislavy? Má váš klub otvorené dvere pre nováčikov?

Náš klub má základňu v Karloveskej zátoke, pripravujeme sa najmä na Dunaji. Tréningy na divokej vode prebiehajú na kanáli v Čunove. Každoročne organizujeme aj letné sústredenie pre deti, ktoré sa snažíme priviesť k divokej vode – jazdíme na kajaku, packrafte aj na rafte.

Máte vzťah k nejakej konkrétnej časti Dúbravky, kde si viete oddýchnuť mimo športu?

Do Dúbravky som sa s rodinou presťahovala pred 20 rokmi z Ružinova. Vybrali sme si ju pre jej výbornú polohu a občiansku vybavenosť – ihriská, parky, škôlky, školy, centrá voľného času, obchody či služby. Máme dve deti, takže to pre nás bolo veľmi dôležité. Keď práve nešportujem, rada chodím do prírody – a Dúbravka ponúka skvelý prístup do Malých Karpát aj na Devínsku Kobylu. Ak si chcem naozaj oddýchnuť, idem na našu záhradu neďaleko bytovky na Záluhách pod diaľnicou a teším sa z rozkvitnutých stromov a kvetov.

Na divokej vode.

Foto: archív VK