Výskum architektúry, čo si pod tým môžeme predstaviť, na čom pracujete?
Sme oddelenie architektúry na Historickom ústave SAV, naši kolegovia sú historici. Zaoberáme sa slovenskou architektúrou a plánovaním miest v 20. storočí. Dlhodobo mapujeme a dokumentujeme stavby na Slovensku, zhodnocujeme, v akom sú stave a zaoberáme sa pozadím ich vzniku. Máme rôzne výskumné projekty a tie, ktoré aktuálne riešime, sú všetky zamerané na architektúru druhej polovice 20. storočia, takže ťažiskovo na obdobie socializmu. Popri výskumnej práci sa snažíme výsledky nášho badánia prezentovať aj širokej verejnosti. Pravidelne pripravujeme rôzne výstavy a vydávame publikácie, ktoré sú medzi fanúšikmi architektúry a urbanizmu veľmi obľúbené. Z našej dielne pochádza aj kniha Atlas sídlisk, ktorá sa venuje bratislavským sídliskám a bola dlhodobo vypredaná, no práve teraz je na pultoch kníhkupectiev jej dotlač.
Aká bola vaša práca pri výstave v Dúbravke?
K podujatiu ma prizvali fotografka Petra Macková a kurátorka výstavy Zuzana Borošová. Chceli, aby som tému výstavy obohatila o historický kontext. Návštevníkom som priblížila, ako vznikalo sídlisko, aké má hlavné princípy a aké sú tu výnimočné stavby. Veľmi oceňujem spôsob, akým Petra Macková zachytila súčasnú pestrofarebnosť sídliska. Farebné zateplené fasády na jej záberoch vyzerajú takmer ako abstraktné kompozície.
Spomínate výnimočné stavby, ktoré sú to podľa vás, teda boli v čase vzniku sídliska?
Sídlisko pozostáva z typových opakovaných projektov bytových domov, nájdete tu konkrétne panelové sústavy, ktoré sa replikovali. To však nie je všetko, lebo v Dúbravke sa nachádzali aj atypické stavby, išlo najmä o občiansku vybavenosť. Určite takou perlou je práve Dom kultúry Dúbravka od architekta Imricha Ehrenbergera, v ktorom bola výstava inštalovaná. Pána Ehrenbergera by sme mohli nazvať architektonickým otcom celého sídliska, projektoval nielen urbanistické celky, ale má tu aj svoje autorské diela. Okrem domu kultúry sú jeho stavbami tiež obchodný dom Saratov či pavlačový žltý dom s mezonetovými bytmi.
Spomínali ste, že skúmate životnosť stavieb. V akej kondícii alebo ako sa vám javí dom kultúry?
Pri výskume nás zaujíma, či sa ešte stále nachádzajú v objekte pôvodné prvky, aká je miera pretvorenia alebo zásahov do jeho fasády a dispozície. Súčasťou domov kultúry bol často autorský mobiliár alebo umelecké diela, nás zaujíma úroveň ich zachovania. Ďalším aspektom je samotné využitie objektu, či vie ešte stále plniť svoju pôvodnú funkciu. Pretože spoločnosť sa vyvíja a niektoré objekty už neslúžia jej potrebám, bývajú konvertované a prestavované na iné funkcie. Keď sa nové využitie nenájde, alebo je problematické vlastníctvo objektu, z domu sa časom stane ruina. To je aj príklad protiľahlej budovy pošty.
V interiéri domu kultúry sa zachovali viaceré diela.
Áno, dom kultúry je našťastie stále využívaný. Dnes je však mierne technologicky zastaraný a badať na ňom stopy času. Čo sa týka rekonštrukcií týchto objektov, vždy by mal byť oslovený autor, pokiaľ je stále žijúci. Niekedy sa to nedeje a niekedy sa to udeje a autori dajú súhlas, no rekonštrukcia nedopadne tak, ako by chceli a vtedy nastávajú problémy. Angažovali sme sa v kauze Istropolis, ktorý sa napriek snahám odborníkov aj verejnosti nepodarilo zachrániť. Pritom existovali možnosti ako ho prestavať a naďalej využívať. Teraz sledujeme napríklad rekonštrukciu Úradu vlády, ktorú dozoruje priamo jeden zo spoluautorov. Neviem, čo sa plánuje s dúbravským domom kultúry, lebo architektonická súťaž z roku 2017 neviedla k žiadnemu projektu rekonštrukcie. Keď sme tu pripravovali výstavu, nazrela som do veľkej červenej sály, kde sa vtedy demontovali sedadlá, bol to pre mňa šok, jednak lebo boli pre sálu charakteristické a tiež preto, že ich odstránenie istotne nebolo súčasťou nejakej premyslenej plánovanej obnovy. Čiastkové úpravy, ktoré sa dejú vtedy, keď má práve vlastník peniaze, bývajú často nekoncepčné a vedú k nenávratným stratám. Bolo by žiadúce pripraviť a vyhlásiť novú architektonickú súťaž na celostnú obnovu domu kultúry tak, aby z nej bol relevantný výsledok a mohol vzniknúť projekt komplexnej obnovy aj s ohľadom na existujúce hodnoty domu.
Spomínali ste zaujímavé stavby, viem, že jednou takou stavbou sú aj terasové obytné domy.
Áno, na Koprivnickej ulici. Sú ukážkou inovatívneho spôsobu bývania v rámci sídliska, ktoré sa skladá prevažne z nižších sekciových a vysokých bodových bytových domov. Terasové domy sú teraz v zlom stave, čo môže súvisieť práve s tým, že boli atypické, a pri ich stavbe boli použité riešenia, ktoré neboli dostatočne otestované.
Celá výstava je o tom, ako sa menila Dúbravka a paneláky. Čo vy hovoríte na zatepľovanie?
Na diskusii odzneli rôzne názory obyvateľov. Ja tam vnímam viaceré roviny. Rozumiem, že doba po roku 1989 spolu so súkromným vlastníctvom a zakladaním spoločenstiev vlastníkov bytov, priniesla novú éru, v ktorej mohli ľudia rozhodovať aj o podobe svojich domov.
V zahraničí to asi nie je bežné.
Myslím, že je to pochopiteľná reakcia na dlhé obdobie socialistickej výstavby. Sídlisko sa ľuďom javilo monotónne, obyvatelia panelákov si v nich nevedeli nájsť niečo vlastné, niečo s čím by sa mohli identifikovať. Preto keď zrazu dostali možnosť ich podobu nejako ovplyvniť, s radosťou ju využili. Trefne to vystihuje práve názov výstavy - “Farby, ktoré priniesla sloboda”. Sídlisko dnes skutočne hýri všetkými farbami, nechcela by som to ale súdiť. Je to totiž aj známka toho, že sa ľudia o domy starajú a investujú do nich, že im na tom záleží. Vidím za tým preto kladný vzťah obyvateľov k ich prostrediu , a to, že dokopy to netvorí estetický celok, to už je taký dôsledok. Počas diskusie s návštevníkmi podujatia padali aj názory, že na farebnosť bytových domov by mali existovať regulácie alebo manuály, aby boli jednotnejšie. Netrúfam si však odhadnúť s akou reakciou by sa stretli.
