„Odznaky!“ spomenuli sme si na minuloročné dielne, ako aj na to, že obsluha odznakovača vie poslúžiť namiesto fitka. Kreslím spolu s ostatnými na papierové krúžky, z ktorých sa šikovnými rukami chalana pri odznakovači o chvíľu stanú odznaky.
K stolu si prisadne mama so synom a dcérou. Kým mladé dievča, Alžbetka, kreslí na svoj budúci odznak číslo svojho obľúbeného jazdca Formuly 1, otáčam sa k chlapcovi a vidím umelecké dielo. Len tak, tenkou čiernou fixkou, asi za dve minúty. Desaťročný Jerguš je nepočujúci, ale porozprávať sa vieme. Chodí na výtvarnú a už v mladom veku mu jednoznačne nechýba vlastný štýl. Moje jednoduché obrázky sú oproti tým jeho doslova len obyčajnou kresbou. Poprosím ho, či by nenakreslil odznak pre mňa. Po krátkej diskusii o tom, čo mám rada, a miernom váhaní, ktorým smerom by sa obrázok mal uberať, vyjde za pár minú spod jeho rúk ďalšie umelecké dielo – krásna krajinka ako z Tatier.
Som si istá, že podobných situácií sa na tohtoročných adventných dielňach v Centre sociálnych služieb profesora Karola Matulaya odohralo mnoho. Bolo na to aj veľa príležitostí – či už pri požičiavaní si formičiek na vykrajovanie medovníkov, ktoré sme si mohli upiecť a ozdobiť, pri vytváraní ikebán, ktoré už určite zdobia mnoho domácností, dekorovaní papierových tašiek, pečení vianočných oplátok či maľovaní na textil. Bufet sa tento rok vyznamenal skvelými nátierkami; novinkou bola fantastická chrenová.
Poďakovanie patrí všetkým, ktorí toto podujatie pomohli zorganizovať, aj tým, ktorí prišli a prispeli k tomu, aby sme si predvianočný čas užili všetci spolu, bez ohľadu na to, odkiaľ pochádzame a akí sme.
Foto: Pavol Prečuch
