Prvý október bol kedysi v Dúbravke čas, keď podvečerné ticho prerušoval spev mládencov, ktorí odchádzali na vojenčinu. Volali ich regrúti. „Za našich mladých čias to bola krása, z ktorej už dnes nič nezostalo. Bol to čas spevu, smutných rozlúčok a sĺz,“ spomínajú starí dedinčania. Stredom dediny prechádzal sprievod mládencov, ktorí sa lúčili piesňou: „Neplačte vy, mamička, však ja už mám koníčka, koľko ráz naňho sadnem, rozbolí ma hlavička. Hlavička ma zabolí, šablička mi zazvoní, nepríde mi na môj pohreb nikto z rodiny.” Bol to čas smútku ale aj veselosti.“
Regrúti zvykli robiť aj huncúctva. V Dúbravke si spomínajú na kozu priviazanú o komín na streche domu, voz vynesený na dome alebo prekrížené brvná na ceste. Takéto šibalstvá vraj voľakedy patrili k regrútskym privilégiám. Ak neprekročili hranice práva a zákona, každý z dediny nad nimi prižmúril oči s poznámkou: Veď sú to regrúti.
V predvečer prvého októbra sa konala v dome regrúta rozlúčka s rodinou. Každý z rodiny priniesol regrútovi čosi na pamiatku. Jeden nožík, druhý pekne vyšívanú košeľu, ale aj peniaze či fľašku páleného. Milé regrútov im prichystali darček na cestu, aby na nich nezabudli. Na stanicu vyprevádzali rodiny svojich synov popri kočoch, ktorí cestou spievali: „Už ide október, už je na záhrade, nebudem vám viacej, mamko, na závade”. Posledné chvíle rukovačky, na ktoré po celé generácie všetci spomínali, boli navonok veselé a bezstarostné. Chlapci rukovali s trikolórou na hrudi, pod ktorou tĺklo srdce zvierané úzkosťou z neznámeho, z odlúčenia od rodiny, od domova. Ale o tom by dnes vedeli rozprávať už len tí skôr narodení.
V tomto období sa v Dúbravke tiež organizovali ľudové veselice, zabíjačky i svadby. Počas fašiangov sa konzumovali hlavne zabíjačkové špeciality, šišky, fánky a iné sýte jedlá. Typickým zvykom z fašiangového obdobia bol sprievod v maskách po dedine. Masky často znázorňovali rôzne zvieratá.
Teplý október, studený november
Gazdovia sa v minulosti riadili rôznymi pranostikami. Pozorovali prírodu, počasie a správanie zvierat. K známym októbrovým pranostikám patria: Teplý október, studený november. Mnoho dežďov v októbri, mnoho vetrú v decembri. Sedlák hledá v októbri kabanicu, neuvidzí potom na jar húsenicu. Dzivoké husi na odlece - je už aj po babím lece. Svatý František zahání lidi do chýšek.
Nadchádzajúci studený zimný čas bol priam predurčený na domáce zabíjačky, ktoré sa konali takmer v každom treťom dome. Dedinský mäsiari sa mali čo obracať, aby zvládali nápor ku spokojnosti celej dediny. Neraz sa stalo, že ráno zabíjal mäsiar sviňu na jednom konci a poobede zase na druhom. Chlapi už od skorého rána, v podstate ešte za tmy zakúrili pod kotlami, aby bolo všetko ako má byť. Na obarenie hlavnej aktérky, čiže svine. Tú čakal dosť nepríjemný osud. „itrničky, jelítka, tuačenka a aj karminové zelé“ museli byť pripravené tak, ako sa patrí, aby “chuciui “, V zimnom období dobre padol aj ovar. Zabíjačka patrí už po stáročia k ľudovým tradíciám, ktoré v mnohých dedinách pretrvali dodnes.
Prespolní neboli vítaní
V tomto čase sa zvykli uzatvárať aj manželstvá, ktoré sprevádzali obrady a zvyky, čo poukazuje na dôležitosť, akou bolo založenie novej rodiny. Rozhodovali o tom hlavne rodičia podľa množstva pozemkov, koľko budúci ženích vlastnil. Neraz pre majetok nahnali svoje deti do manželstva aj proti ich vôli. V Dúbravke uprednostňovali partnerov z vlastnej obce “Prespolní neboli vítaní”.
Pri namúvaňí - akéhosi hľadania súhlasu o svadbu, sa hovorilo aj o výške vena a mieste bývania mladých. Dohadovali sa krstní a birmovní rodičia.
Ohlášky svadby boli najčastejšie na “fašank”, pripravoval sa zoznam svadobných hostí a rozmarínové pierka s mašličkami. O tom, že sa koná svadba, mala vedieť celá dedina, preto sa od rána spievalo a výskalo. V deň svadby sa podľa starej obyčaje nepatrilo vydať nevestu hneď, ale bolo treba klásť ženíchovi prekážky. Napríklad miesto pravej nevesty vyšla iná a ženích musel tú svoju pravú hľadať alebo začali bieliť dom, akoby o svadbe v dedine vôbec nič nevedeli. Po všetkých tých ľudových zvykoch sa predsa pár zosobášil a neraz pretancovali hostia svadbu až do rána. Nevestu o polnoci začepčili a po slávnostných chvíľach svadby sa dedinčania znova vrátili ku každodennému životu. Blížila sa zima.
Zora Boháčová
Na ruskom, srbskom, talianskom a francúzskom fronte bojovalo aj 126 Dúbravčanov.
Ilustračné foto: archív Dúbravské múzeum
