Keď Ľubo Navrátil prišiel prvýkrát do našej knižnice, dotrepal veľkú prepravku plnú jabĺk z Mierova. Na druhý deň, priniesol z nich kompót, na tretí sme sa dusili fašírkami a o týždeň nás mal všetky omotané okolo prsta. Jedna mu miešala rannú kávu, aby, keď sa zaleje penila, druhá bežala popoludní po zmrzlinu, tretia počúvala prednášku o krásnom otvorenom maďarskom a, ktoré nie je ä, ani á, a už vôbec nie a, ale a, štvrtá maľovala cestoviny, aby z nich boli veselé prívesky...
Medzitým chodili do knižnice deti. O každej knižke debatoval a žartoval, a niektoré mamy, čo nemali doma tatov, dokonca vláčili svojich neposlušných chlapcov za Ľubom, aby im dohovoril a povyprával sa s nimi. Ak to neboli knižky, určite sme niečo tvorili. Chcel pliesť indiánske náramky, a keď zistil, že deti nevedia ani zapletať vrkoče, učil dievčatá zapletať vrkoče, mamičkám aj niektorým knihovníčkam vysvetlil ako sa zapletajú vianočky a všetci chlapci, čo priši do knižnice, vedeli robiť rôzne druhy námorníckych uzlov.
Cez noc s Andersenom varil v knižničnom átriu guláš a vyhadzoval do vzduchu palacinky. Deti na ne mleli mak aj orechy. Cez jablkové hodovanie priniesol koláč, aký na trhoch nemal nik a klobáskovú štrúdľu s jablkami. Popri to prekladal Máriaa, Baraka, Adyho a iných maďarských spisovateľov. Písal novinárske články. Fotil. Sledoval literatúru aj politiku.
Sympaťák Ľubo
Bol to jeden z najväčších sympaťákov, akých som poznala. Kamarát, o akých sa číta v len v knižkách. Tak som si trebárs predstavovala Garrona z krásnej talianskej knižky Srdce a všetkých tých úžasných kamošov, o ktorých sa len píšu knižky a točia filmy, lebo oni neexistujú v skutočnosti, ale všetci o takých snívame! Ľubo však existoval a pracoval v našej pezinskej knižnici. To boli dni, kedy sme sa všetky okolo neho tešili do práce.
Páčilo sa mi, ako sa vedel zhovárať s deťmi, ako presne sa vyjadroval o literatúre, aký bol šikovný aj múdry a hovoril hrozné srandy, a tak sme sa vlastne tuším stále smiali, a obletovali ho ako včely a on to trochu zneužíval, ale len trochu, keď mal chuť na zmrzku alebo na kávičku, aby sa nepovedalo. Chodili sme spolu na obedy. Rád si objednával a potom všetko skritizoval. Najčastejšie Martine slimáky. Keď mi ochorela mama, vozieval ma každý deň za ňou do nemocnice na Klenovú. A keď mala na niečo chuť, tak jej to jednoducho uvaril. Polievku z kohúta aj huspeninu. A vôbec, všetky tie starodávne maďarské jedlá, čo robievala jeho mama a babička...
Bol kráľ kuchárov a v našej knižnici to občas rozvoniavalo tak, že nás pani riaditeľka musela zahnať na dvor alebo do átria, aby netiekli slinky aj našim čitateľom... A tí čitatelia tam všetci za ním utekali.
Piekol štrúdle, aké ste jedli, keď ste boli malí u babičky. Robil klobásky a založil v Amerike klobáskový festival!
Výstavy a sochy
Vďaka nemu sme mali výstavy Chráňte dedičstvo našich otcov a fotili prícestné kríže a kaplnky. Neskôr sme ich vydali ako knižku „V šírom poli kríž“, a keď vyšla, Ľubo opäť pricestoval do Pezinka. Niektoré výlety za kaplnkami a krížmi patria k tomu najkrajšiemu, čo som zažila. Mojej dcére Baške preložil pesničku Zuzsy Koncz Kebyže som ruža. Preložil aj ďalšie a ak ich nebude spievať ona, budem ich asi musieť spievať ja!
Chodievali sme spolu k Marte na Myjavu a on tam vyrezával sochy. Pili sme pivo, piekli hus alebo varili guláš. Spával v kuchyni a my v izbe a keď sme zaľahli, vykrikovali sme na seba cez chodbu a smiali sa tak, že sme nemohli zaspať. Chodieval na sochárske sympóziá, niektoré sochy nájdete v Dúbravke. Niektorých jeho kamarátov som nikdy nevidela, no vedela som, aké ich mama robievala lečo, aké robili sochy, s kým kto chodil, čo spolu vyparatili. Tak som spoznala Baničovcov alebo Vidlu, Laciho Terena, možno by som vedela niečo povyprávať aj o jeho otcovi, hoci som ho nikdy nevidela.
Vravel mi o spolužiakovi, čo sa vedľa neho hrával s perom, že má koníka. Cválal ten jeho koník po lavici a Ľubo mu ho závidel. „Požičaj mi ho,“ - drankal Ľubo koníka. Keď mu kamarát koníka požičal, zmenil sa v Ľubových rukách na obyčajné pero a kamarát mal zatiaľ v rukách z ceruzky stíhačku.
Duša Dúbravky
Ľubo síce pochádzal zo Žitného ostrova, no jeho srdce bilo rovnako všade. V knižnici Pezinku, u nás na modranskej terase, na Myjave u Marty a najmä v Dúbravke.
Keď z knižnice odchádzal, opili sme sa ako draci sedemhlaví a zostal u nás v Modre spať. Každý kto vtedy u nás spal vie, že vtedy v Modre padali najväčšie snehové vločky, aké som kedy videla. Padali podušky a vankúše a periny.
V Dúbravke robil všetko a všade. Letné tábory Úlet, noviny, a jasné, klobáskové festivaly... Zavše som mala pocit, že on je dušou tej Dúbravky, ale keby sa presťahoval do Ašu, aj tam by sa stal dušou Ašu, lebo taký bol.
Ľubo, predstav si, pre mňa si bol ty tým večným chlapcom, ktorému v rukách ožívali veci. Človekom, ktorý vedel hovoriť o varení a vždy bolo v tom aj kus histórie aj poézie! Tatkovským knihovníkom, čo vedel deckám vyberať knižky na mieru. Žičlivým kolegom a najmä veľkým, najväčším kamarátom.
Zas som kvôli Tebe celú noc nespala!
Prvý raz, keď si odchádzal z knižnice a oklamal si nás, že sa raz určite vrátiš, no neurobil si to. Teraz sa už nevrátiš, nevrátiš vôbec a na svete bude všetkým, najmä však Tvojim dievčatám smutno. Svet sa zúži, lebo Teba na ňom bolo tak veľa. Ako povedal Ľubo Dobrovoda, preto si bol taký veľký, aby si mal z čoho rozdávať.
Už teraz závidím všetkým v nebi, že ťa tam budú mať a neboj, ja svoj sľub, že tam raz za Tebou prídem, Ľubenko, ja ho dodržím. Potom si budeme rozprávať recepty na koláče, o európskych dejinách, knižkách a starých slovách, ako sa tu nabrali, o krajine, aká kde je, a o ľuďoch, ktorí tu s nami žili a už nikto nikdy neodíde.
Nech Ti je slovenská zem ľahká, Ľubko, ako mamina perina, alebo ako tie veľké vločky, čo vtedy padali...
Verona Šikulová
